Slovák, ktorý pracoval na Novom Zélande: Je to krajina pre outdoorových nadšencov

Vlado Darák (27), account manažér digitálnej agentúry v Bratislave, doposiaľ spoznal veľkú časť sveta, ale za cestovateľa sa stále nepovažuje. A to aj napriek tomu, že precestoval krajiny, ako sú Filipíny, Japonsko či Nový Zéland. Práve na Novom Zélande pritom strávil po vysokej škole takmer 7 mesiacov svojho života. Pracoval tam na farme s jablkami, spoznával miestnych ľudí a postupne objavoval najväčšie krásy krajiny, ktorá je snom pre mnohých Európanov.

V akom období si bol na Novom Zélande?
Na nový Zéland som šiel po vysokej škole. Teda relatívne. Hneď po škole som totiž odišiel do Anglicka zarobiť si peniaze a po polroku v Anglicku som odišiel na Nový Zéland.

Prečo?
Nikdy som netúžil ísť priamo na Nový Zéland. Tento nápad vzbĺkol v hlave môjho kamoša, ktorý tam veľmi chcel ísť. Začali sme teda zisťovať možnosti, ako sa tam dostať. Zistili sme, že na Nový Zéland sú potrebné víza. No a keďže sme tam chceli aj pracovať, tak sme potrebovali takzvané working holiday víza. Bohužiaľ, Slovensko má podpísanú takú zmluvu s Novým Zélandom, že ročne dáva k dispozícii iba 100 miest.

100 miest všeobecne, alebo iba pre tých, ktorí tam chcú pracovať?
Pustia tam iba 100 ľudí zo Slovenska, ktorí chcú cestovať a pracovať na Novom Zélande po dobu jedného roka. To je veľmi málo, keďže je nás viac ako päť miliónov. O tieto víza sa žiada online každý rok v apríli a spúšťa sa to presne o polnoci. Keď som o ne žiadal ja, už 10 minút po polnoci boli všetky víza minuté. A tomu kamarátovi, ktorý tam tak veľmi chcel ísť, sa to nepodarilo. Ja som však víza dostal, a tak som si povedal, že keď ich získa tak málo ľudí a nikto ďalší by ich aj tak po mojom odmietnutí nedostal, že pôjdem aj sám.

Ako to vyšlo finančne?
Ak by som chcel ísť hneď po vysokej škole, určite by som na to nemal peniaze. Kvôli tomu som šiel pracovať na stavbu do Anglicka. Bral som si okolo 5000 eur s tým, že som si za to kúpil aj letenku a mal som aj nejakú rezervu.

Išiel si tam pracovať. Ako si si tam našiel prácu a čo si tam robil?
Už predtým, ako som tam šiel, som si načítal veľa o tom, aké sú možnosti pre working holiday ľudí. Každý písal, že je tam veľa práce na farmách. Cieľom teda bolo ísť hneď niekde na jablkové farmy a zamestnať sa práve tam. Lebo koncom leta, ako aj u nás, sa tam oberajú jablká. A ja som na Nový Zéland odlietal v januári, čo je u nás v podstate stred leta. A podarilo sa.

Bol si s prácou tohto druhu spokojný?
Áno, veľmi spokojný, hlavne vďaka tomu, že je tam úplne minimálna byrokracia. A zamestnať sa dalo relatívne rýchlo. Bola to ale veľmi ťažká robota, keďže som bol platený úkolovo – makali sme teda od rána do večera, aby sme zarobili čo najviac, keďže tam vôbec nie je lacno. Neskôr som mal okrem toho aj iné práce. Ale bolo to fajn. Spoznal som veľmi veľa super ľudí a bývali sme priamo v jablkovom sade v malých chatkách, kde sme nemali ani internet.

Prvá práca, ktorú si vyskúšal Vlado v rámci working holiday na Novom Zélande, bola na jablkovej farme.

Akí sú Novozélanďania ľudia?
Bezprostrední, veľmi priateľskí a zvedaví, čo sa týka Európy. A v podstate všetci ti chcú vo všetkom pomôcť a keď si tam, vôbec ti nedávajú najavo, že si cudzinec.

Akí boli napríklad v porovnaní s Angličanmi?
Je ťažké to zhodnotiť. Nový Zéland je krajina, kam chodia väčšinou mladí ľudia zo západnej Európy a zopár Čechov a Slovákov s tým, že ide o working holiday. Takže všetko sú to väčšinou mladí ľudia, ktorí tam pracujú a cestujú a zabávajú sa. Novozélanďania ich neberú ako pracovnú silu, ale ako turistov.

Kdežto v Anglicku je veľmi veľa Slovákov, ktorí tam robia podradné práce. Niežeby to museli robiť. Myslím si, že Slováci sa veľmi podceňujú. Je úplne bežné, že v Anglicku stretnete človeka, ktorý má vysokú školu, ovláda angličtinu a pracuje na stavbe, aj keď by nemusel. Čiže Angličania nás berú skôr ako ľudí z východnej Európy. Nie je to síce pravidlom, ale veľká časť má takéto práce, a preto si nás škatuľkujú.

Na Novom Zélande to bolo rovnocennejšie. Boli sme skôr pre nich zaujímaví, lebo aj keď sme pracovali, stále sme boli turisti. Nečakali, že tam ostaneme.

Stretol si sa aj s pôvodnými obyvateľmi Nového Zélandu – Maorijmi?
S niekoľkými som pracoval a boli naozaj super. Dôležité je však uvedomiť si, že sú to bývalí bojovníci, ktorí boli nútení začleniť sa do nového obyvateľstva Nového Zélandu potom, ako tam prišli európski dobyvatelia. A tým, že k nim prišla západná kultúra, museli začať žiť úplne iný život, než na aký boli zvyknutí. Preto mnohí z nich dnes žijú v getách. Samozrejme, väčšina sa však prispôsobila a sú plnohodnotnými členmi spoločnosti. Je to však aj škoda, lebo to značne ovplyvňuje ich tradície, ktoré sú na ústupe.

Ako na prvý pohľad rozlíšiš súčasných Novozélanďanov od Maoriov?
Novozélanďan vyzerá ako Európan, ako Slovák. Ale Maoriovia sú veľmi typickí. Ako keď si predstavíš človeka z pacifických ostrovov, napríklad Havajčana. Chlapi sú veľmi veľkí, až obéznejší, ale tak chlapsky obéznejší. Sú tmavší, majú trošku šikmé oči a vyzerajú sympaticky. Ženy sa mi však veľmi nepáčili. (smiech)

Čo je pre nich typické?
Tetovania. Vlastne skoro všetci Novozélanďania sú potetovaní. Či sú to Maoriovia alebo európske obyvateľstvo. To ich charakterizuje. Je veľmi zriedkavé, keď chlap z Nového Zélandu nemá tetovanie. Zaujímavé je aj ich typické tribal tetovanie – čiže kmeňové tetovanie. Pôvodne sa totiž tetovali tak, že tetovanie trvalo do toho momentu, kým chlap nevydal nejaký zvuk. Keďže to bolo veľmi bolestivé, chlapi, ktorí boli najviac potetovaní, boli najväčší machri.

Pre pôvodných obyvateľov Nového Zélandu Maoriov je typické kmeňové tetovanie. Zdroj: Shutterstock

Spomínal si, že si mal na Novom Zélande viacero prác. Stíhal si popri tom aj cestovať?
Stíhal som. Keď som priletel, hneď prvé dva alebo tri týždne sme cestovali a hneď počas toho som si aj zháňal prácu. A keďže práca v sade bola veľmi sezónna, niekedy sa nám stalo, že sme mali aj niekoľko dní voľna, kým dozreli jablká na oberanie. A to sme väčšinou využili na nejaké kratšie výlety, počas ktorých sme zobrali auto a išli sme niekam na pláž, kde sme kempovali a surfovali.

Aké sú pláže na Novom Zélande?
Pláže sú tam krásne, keďže Nový Zéland je ostrovná krajina, ktorú tvoria dva ostrovy. Myslím, že je tam aj najbližšia priemerná vzdialenosť k moru. Veľmi rýchlo sa teda z akéhokoľvek miesta  dostaneš k moru. A na Novom Zélande zároveň nie je nejaký západný turizmus, je to skôr krajina pre outdoorových nadšencov. Čiže tam neexistujú žiadne rezorty a hotely na plážach. Len maličké parkovisko a perfektná cesta, po ktorej sa na pláž dostaneš. Parkovné bolo, samozrejme, zadarmo. A pláže sú úplne úplne skvelé, krásne a prázdne.

Waimarama beach

Muriwai beach

Ktoré ďalšie športové aktivity okrem surfovania si na Novom Zélande vyskúšal?
Na južnom ostrove Nového Zélandu je mesto Queenstown, ktoré je akoby hlavným mestom adrenalínových športov na svete. Dá sa tam robiť kadečo, od letov helikoptérou po bungee jumping až po paragliding a jazdu na bobovej dráhe. Ja som okrem surfingu skúsil aj jazdu na takej rýchlej loďke, volá sa to jet boat.

Ide o loď, ktorú skonštruovali na Novom Zélande a ktorá potrebuje minimálnu hĺbku vody 30 cm. Táto loď má, myslím, nejakých 800 alebo 900 koní a ide rýchlosťou asi 100 km za hodinu. Môžu vás na nej previezť úplnými roklinami a úzkymi miestami na riekach a ešte popri tom robia aj rôzne otočky. A je to naozaj super. Keď som bol na tej lodi ja, akurát šoférovala žena, z čoho som bol prekvapený, ale bola úplne perfektná.

Jet Boat v meste Queenstown

No keďže život tam bol dosť drahý a ešte som si chcel nechať nejaké financie na cestu späť, tak som toho nevyskúšal veľa.

Čo bolo na Novom Zélande najdrahšie? Jedlo, služby, voľný čas...?
Môžeme sa baviť v rovine drahé pre turistov a drahé pre ľudí, ktorí tam žijú. Pre turistov tam bolo drahé takmer všetko. Služby, nápoje, drinky aj jedlá. Ale zase nie je to extra drahšie v porovnaní so západnou Európou. Lenže my ako backpackeri – batôžkari sme si nemohli dovoliť napríklad chodiť každý večer na pivo, ako by sme mohli na Slovensku. Bary tam boli už okolo 10.00 hod. prázdne a jedno pivo stálo okolo 8 až 9 dolárov, čo bolo pre nás dosť veľa. Takže keď, tak sme šli na jedno alebo sme grilovali a kupovali sme si z obchodov.

Prekvapený som však bol z toho, že v supermarketoch bolo dosť drahé ovocie a zelenina, hoci sa to všetko pestuje na Novom Zélande. Myslím, že počas zimy tam stáli paradajky aj okolo 15 – 16 dolárov za kilo. Ale zase na druhej strane, keďže tam bolo dosť fariem, dalo sa kúpiť aj veľa chutného ovocia a zeleniny priamo na farmách za dobrú cenu.

Čo sa týka cien za adrenalínové športy, tie sa pohybovali v stovkách dolárov. Na Novom Zélande sú napríklad ľadovce, na ktoré ľudia chodia helikoptérou a potom po nich chodia. To bolo pre mňa nedosiahnuteľné, lebo to bolo také drahé, že som si to nemohol dovoliť. Takisto tam bola možnosť vyskúšať skydiving, výskoky z lietadla, čo tiež robili mnohí turisti. Lenže väčšinu turistov tam tvoria 18- až 25-roční Nemci a Francúzi, zopár Angličanov a Američanov, ktorí sú proste z krajín, kde na to majú. Mladí ľudia tam bežne prídu minúť aj 10- až 15-tisíc eur. A zabávajú sa.

Taká bežná turistika v prírode však nestojí takmer nič. Hovorí sa, že na Novom Zélande je jedno z najkrajších prírodných prostredí na svete. Je to naozaj tak?
Je. Nový Zéland je krásny v tom, že na relatívne veľmi malom území ponúka rôzne typy scenérií a rôzne typy prírody. Čiže ráno môžete byť na krásnej zlatej pláži s palmami, o dve hodiny na to byť v dažďovom pralese a o ďalšie dve hodiny byť na pohorí podobnom našim Tatrám. Príroda je tam veľmi zaujímavá aj vďaka tomu, že Nový Zéland vlastne pozostáva z dvoch hlavných ostrovov. Oba sú výnimočné v iných veciach.

V čom sa líšia?
Iné boli napríklad v pohoriach. Južný ostrov má krásne Južné Alpy, ktoré sú úplne obrovitánske, a západné pobrežie južného ostrova má tiež veľmi dramatické útesy a pláže.

Na severe boli zase sopky a termálne pramene. Je to úplne tak, že ideš 300 kilometrov a prejdeš akoby 15 rôznych krajín.

Zažili sme tam napríklad aj púšť a objavili sme tučniaky či malé tulene. Napríklad, šli sme sa pozrieť na jednu pláž a zrazu tam bolo všade okolo 300 tuleňov. Takže je to naozaj krásne. A najmä nepoškodené západným svetom, keďže sú dosť izolovaní.

Tulene na južnom cípe severného ostrova

Odráža sa tá izolovanosť nejakým spôsobom aj na ľuďoch?
Na Novom Zélande aj v Austrálii ľudia snívajú o Európe a Európania, naopak, snívajú o Austrálii a Novom Zélande.

Myslím si, že Európania veľmi túžia odísť tam ďaleko preč, aby boli preč od všetkého, čo sa tu deje. A zase Austrálčania a Novozélanďania chcú ísť tam, kde sa všetko deje. Takže keď napríklad prídeš do Londýna, je pravdepodobné, že stretneš Austrálčanov a Novozélanďanov, ktorí tam odišli žiť preto, lebo doma je to diera, nič sa tam nedeje. A zase my, Európania, by sme tam chceli ísť práve preto, že sa tam nič nedeje. Je to zaujímavé.

Keby si mal vybrať nejaké 3 – 4 miesta, ktoré by mal človek navštíviť, keď bude na Novom Zélande, ktoré by to boli?
Určite by to mala byť sopka Taranaki, ktorá sa nachádza na západnom cípe severného ostrova. Je to obrovská sopka a keď máte šťastie, tak je na jej vrchu aj snehová čiapočka. Je na ňu síce náročný výstup, ale naozaj krásny.

V popredí sopka Taranaki

Potom je častým cieľom turistov Tongariro Alpine Crossing, kde môžete absolvovať jednodňovú, ale aj niekoľkodňovú túru. Počas túry sa ide po sopkách, ktoré ľudia mohli vidieť aj v Pánovi prsteňov. Preto tam chodí veľmi veľa turistov.

Tongariro Alpine Crossing

Veľmi sa mi páčilo aj mesto Wanaka na južnom ostrove neďaleko mesta Queenstown. Je to menšie mesto, v ktorom sú krásne domy a nádherná príroda.

Parník na jazere v Queenstown

My sme mali šťastie, že sme tam prišli niekedy na jeseň, keď v noci veľmi pršalo a na horách snežilo. Takže keď sme ráno vstali, vrcholky hôr boli zasnežené. A je tam aj hora Roys Peak, odkiaľ som zažil asi najkrajší výhľad, aký som v živote videl.

Vlado na hore Roys Peak

Ďalšie super miesto je Národný park Abel Tasman na severe južného ostrova. Sú tam krásne pláže a piesok, ktorý má úplne zlatú farbu.

Pláž v Národnom parku Abel Tasman na Novom Zélande. Zdroj: Shutterstock

S odstupom času, keby si sa mal zamyslieť nad tvojím pobytom na Novom Zélande, čo ti najviac chýba?
Chýba mi sloboda. To, že ja som vlastne nebol reálne zamestnaný a keď som sa ráno rozhodol, že nechcem ísť do práce, nešiel som. Mohol som si nájsť inú. A tiež to, že som bol viac spojený s prírodou. Lebo teraz pracujem v meste a už na prírodu nemám toľko času. Na Novom Zélande to pritom bolo celé o prírode, o ľuďoch, o úprimnosti, o slobode...

Chceš sa tam ešte vrátiť?
Chcel by som sa vrátiť, určite, ale asi s viac peniazmi (smiech), aby som mohol vyskúšať všetky veci, ktoré som vtedy nemohol.

Vedel by si si predstaviť aj žiť na Novom Zélande?
Ja asi nie. Ale keď premýšľam nad životom na Novom Zélande, neviem si dať žiadne argumenty proti. Lenže ja mám rád život na Slovensku, mám tu rodinu a hovorím tu rečou, s ktorou som sa narodil. Ale keby som tu nemal rodinu, možno by som to zvažoval.

Na Novom Zélande nie je žiadna byrokracia, je tam veľmi dobrá životná úroveň, milí ľudia, krásna príroda, dá sa tam aj kúpať aj lyžovať, je to na skok do Austrálie, je to na skok na iné tichomorské ostrovy. Myslím si, že je to jedno z najlepších miest na život pre rodiny. Je tam úplne všetko. A je to zároveň aj ďaleko od všetkých problémov, ktoré sa riešia tu v Európe.

Aké je vlastne najlepšie obdobie na vycestovanie na Nový Zéland?
Hovorí sa, že najlepšie obdobie je také, aby nedošlo k najväčšiemu teplotnému rozdielu, čiže na jar a na jeseň. Pretože keď tam cestuješ na jar, vtedy je tam jeseň, a keď cestuješ na jeseň, tak vtedy je tam jar. Ale ja by som určite šiel cez ich leto, čiže niekedy v januári, lebo mám rád práve ten teplotný šok. Že keď je u nás zima, tak idem niekam do tepla. Ale keď tam ľudia chcú ísť na dlhšie obdobie, oplatí sa ísť niekedy v septembri – v októbri, prípadne v marci alebo apríli.

A ako dlho trvá let?
Ak by bol priamy let, myslím, že by to bolo okolo 24 hodín. Ale s prestupmi, ktoré sú väčšinou v juhovýchodnej Ázii alebo v Dubaji, to trvá približne od tých 25 do 30 hodín.

Spracovala: Kristína Biela