Herec Števo Martinovič: Stal sa zo mňa španielofil – rád tam chodím na dovolenku, obľubujem miestne jedlo aj ľudí

Slovenský herec Števo Martinovič toto leto navštívil Malorku aj Andalúziu. Okrem rozhovorov s domácimi vyhľadával pekné pláže a dobré jedlo. Na Malorke sa mu dokonca pritrafil aj vtipný gastronomický zážitok.

Herec Števo Martinovič.

Ako ste sa mali na Malorke?
Veľmi dobre. Musím povedať, že Malorka ma veľmi prekvapila. Niežeby som mal negatívne očakávania, ale nevedel som, čo ma čaká. Najviac by som ju prirovnal k Sardínii, čo sa týka mora a vôbec životného štýlu. Malorku som ako dovolenkovú destináciu vždy nejako obišiel a zrazu som tam bol. Už teraz viem, že sa niekedy vrátim.

Pred Malorkou ste navštívili aj Andalúziu. V čom sa tieto dve destinácie podľa vás líšia?
Záleží od toho, čo človek hľadá. Pokiaľ ide o more, určite odporúčam Malorku. Pobrežie v Benalmádene neďaleko Malagy, kde som bol, je také mestské. Nie je to zlé ani špinavé, to vôbec. Ale pre návštevníkov, ktorí hľadajú divšiu prírodu a krásne more, je Malorka ideálna. Sú tam miesta vyhľadávané turistami, ale sú krásne – je tam biely piesok, tyrkysové more. Potom sú také, kde musíte aj hodinu kráčať, ale zato nájdete pláže, kde je minimum ľudí a panenská príroda.

Pobrežie Cala Figuera na Malorke, ktoré navštívil aj Števo Martinovič.

To sa v Andalúzii celkom nájsť nedá. Ale, naopak, Andalúzia ponúka skvelú gastronómiu. Taktiež sú tam hory, Malaga, kultúra, divadlá či býčie zápasy. Už záleží od toho, čo ľudia preferujú.

Hľadali ste aj iné aktivity, než je more a pláž?
Musím sa priznať, že veľmi nie. Na dovolenke hľadám dve veci – prvou je more, pokiaľ ide o letnú dovolenku, a druhou je gastronómia. Ale taktiež sa rád stretávam s miestnymi ľuďmi. Teraz som sa začal učiť po španielsky, takže sa im prihováram a konverzujem s nimi. Rovnako vyhľadávam aj pamiatky, rád to kombinujem.

Napríklad, keď sme boli v Andalúzii, navštívili sme v Granade pevnosť Alhambra. Vtedy sme pri mori vôbec neboli, ale dobre mi to padlo.

Pevnosť Alhambra v Granade v španielskej Andalúzii.

V jednom svojom videu z Malorky ste ukazovali zážitkovú reštauráciu. Naozaj ste si túto návštevu gastronomicky užili?
Bol to posledný deň a ja som si povedal, že musíme niečo vymyslieť. Po piatich dňoch v Andalúzii, desiatich dňoch na Malorke a roku španielčiny som sa cítil ako pätinový Španiel. Zdvihol som telefón a podľa Tripadvisora som obvolal desať najlepších reštaurácií. Bol piatok večer a ja som chcel stôl o dvadsať minút. Keď sa ma aj pýtali, či to chcem na pondelok, ja som odpovedal, že o dvadsať minút.

No a jedine táto reštaurácia mala voľný stôl. Nič sme o nej nevedeli, ale vyzeralo to tam krásne. Ale keď sme otvorili menu, zostali sme celkom zaskočení. Reštaurácia mala totiž v ponuke štyri druhy menu – art, gurmán, Zem a vegetarián. V každom menu bolo osem chodov, osem miniporcií, sumu ani nebudem hovoriť. Keď som si sadol, premýšľal som, či sa strápnim a odídem. Ale čo by som povedal, že chcem černohorský rezeň a nenašiel som ho v menu?

Aj moji kamaráti mi dali pocítiť, čo som to vybral, ale všetko so žartom a nadhľadom.

Nakoniec to však bolo veľmi zaujímavé. Mnohé jedlá, ktoré pripravili, som ešte nejedol, napríklad mušle sv. Jakuba. Aj servírovanie bolo krásne, bol to priam galerijný zážitok. No viac nám o tom rozprávali, než som jedol. Dvadsať minút nám rozprávali, tridsať minút som na jedlo čakal a za tri sekundy som ho zjedol. Viac mi stúplo do hlavy víno, kým sme čakali na tých osem malých chodov. Bol to zaujímavý zážitok, hoci ja vyhľadávam aj kvantitu. Takže takéto reštaurácie nie sú celkom pre mňa.

Spomínali ste, že sa učíte španielčinu. Podľa mojej skúsenosti sú Španieli takí, že chcú pomôcť, ale v iba vo svojej reči, angličtina u nich veľmi nezaberá. Aká je vaša skúsenosť?
Tak španielčina je jeden zo svetových jazykov, čo si my veľmi neuvedomujeme. A zároveň oni si s tým vystačia. Nechcem zovšeobecňovať, ale podľa mňa nemajú o angličtinu záujem a nemajú na ňu ani veľmi talent, hoci mnoho výrazov sa dosť podobá.

A prišla aj nejaká jazyková bariéra?
Skôr boli také situácie, že som machroval po španielsky. Oni sú milí v tom, že len čo im poviete tri vety pekne, majú pocit, že ste Španiel. Potom sa hneď rozbehli a dvadsiata veta bola v takom tempe, že som ich musel krotiť, aby som im rozumel.

Čo ste chceli povedať pani na videu použitím slov si a hoy?
Ona mi hovorila, aké sú tam krásne pláže a že na Port de Soller je pekná pláž. Chcel som jej povedať, že dnes tam ideme – hoy znamená dnes. Ale nevedel som jej skočiť do jej rýchlej reči, stále som iba ojkal. Takže sme tam išli a ona o tom nevedela.

A ako ste nahovorili svalnatého Španiela, aby sa s vami podieľal na skeči o Kristiánovi?
On bol plavčík v hoteli, v ktorom sme bývali. Dali sme sa do reči s čašníkom, ktorý nám o ňom povedal. Prezradil nám, že sa venuje gymnastike. Nakoniec vysvitlo, že robí workoutové cvičenia s vlastným telom. Mňa osvietilo, ukázal som mu svoj YouTube kanál a Kristiána Pavla. Zdalo sa mu to smiešne. Stretli sme sa po pracovnej dobe mimo hotela, dal nám aj cvičenia, ktoré si vyskúšal aj Jano Koleník. A takto to vzniklo.

Prečo ste sa vlastne začali učiť španielčinu?
Odjakživa sa mi páčila. Najprv sa objavovali samé výhovorky, že to nepotrebujem. Ale neskôr sa zo mňa stal taký španielofil – rád tam chodím na dovolenku, mám rád miestne jedlo aj ľudí. Tak som si povedal, že si splním sen a naučím sa jazyk. Jednak si ponamáham mozog, aj keď už nemám dvadsať. Je to také oslobodenie. A zároveň platí známe koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Môžem sa tak dostať bližšie k iným ľuďom.

Samozrejme, sú to iba začiatky, španielčine sa venujem rok. Mám obrovské rezervy a niektoré veci sa mi aj teraz zdajú veľmi ťažké. Mojou výhodu však je, že sa nebojím komunikovať. Aj s angličtinou som sa skamarátil, lebo sa nebojím rozprávať a robiť chyby. To je podľa mňa u niektorých ľudí základný problém.

To je presne môj prípad. Ale podľa mňa sú Španieli takí, že vám chcú pomôcť, ale nechápu, že im nerozumiete. Aspoň taký som mala dojem po návšteve Barcelony. Boli ste niekedy aj tam?
Áno, trikrát.

Takže sa vraciate.
Áno, ale musím povedať, že sa mi viac páči Valencia. Barcelona je už príliš turistická, hoci o kráse mesta sa nemusíme ani baviť – Gaudího pamiatky, všetko je to krásne. Ale už sa z toho stala módna záležitosť, je problém dostať sa do dobrej reštaurácie, všetko je prispôsobené turistom. A mne sa Španielsko páči autentické. Z tohto hľadiska pre mňa Barcelona prestáva byť originálna. Naproti tomu Valencia sa mi stále zdá autentická. Má všetko, čo má aj Barcelona, a nie je ešte úplne objavená.

Centrum Valencie.

V jednom videu ste spomínali, že Španieli sa vedia zabávať. Myslíte si, že sa dokážu odviazať viac ako Slováci?
Určite. Asi to bude tým slnkom. Keď sa pozrieme na Európu, Švédi sa nám zdajú úzkostliví. Naopak Taliani a Španieli, a z nedávnej skúsenosti aj Kolumbijčania, majú úplne iný spôsob vyrovnávania sa s problémami. Je to obsiahnuté v ich mentalite, kultúre a folklóre. Majú celkovo viac spôsobov, ako sa zabávať. Na španielčine teraz preberáme botellon, je to odvodené od slova botella (fľaška). Je to niečo ako u nás, keď si študenti kúpia fľašu a posúvajú si ju. Rozdiel je však v tom, že v Španielsku každý niečo kúpi a ide sa na miesta, kde je veľa ľudí. Celkom normálne je, že sa zapojí niekto cudzí. Španieli jednoducho potrebujú komunikovať a zoznamovať sa s novými ľuďmi.

Berú život viac s ľahkosťou.
Určite. Vidno to aj u Kolumbijčanov, ktorí sú chudobný národ, ale sú šťastnejší. Napríklad keď vidíte ľudí, ktorí oberajú banány v takých náročných podmienkach, kde by som sám nevydržal ani dva dni, uvedomíte si, akými malichernosťami sa zaťažujeme. Často si neuvedomujeme, čo všetko máme.

Archív Š. M.

A čo vás ťahá do Južnej Ameriky?
Tiež španielčina. Južnú Ameriku vnímam ako vysunuté Španielsko. Vždy, keď sme na zemepise preberali tento región, pociťoval som zvláštne vzrušenie. Je to pre mňa iný svet, ktorý by som rád spoznal. Iný svet je v Afrike, v Austrálii, ale tento je pre mňa najzaujímavejší.

Sú na vašom zozname aj spomenuté ostatné svety, napríklad Afrika?
Určite áno, ale pred Afrikou mám rešpekt. Najprv však chcem spoznať Južnú Ameriku. Mám radosť, že teraz budem mať možnosť spoznať Dominikánsku republiku. Potom by som sa vybral do Peru, Čile, Argentíny. Brazília je na poslednom mieste, lebo tam sa hovorí po portugalsky. Všetko však závisí od zdravotného stavu a mojej peňaženky.

Je o vás známe, že ste komediálny herec. Utkvela vám v pamäti vtipná situácia, ktorú budete hovoriť známym, prípadne vám poslúži ako inšpirácia vo vašej práci?
Takých bolo niekoľko. Napríklad z Kolumbie bol silný zážitok, keď sme šli na koňoch z výšky 2 000 metrov nad morom do 3 500 metrov. Bojím sa výšok, čiže sa bojím sedieť aj na koni, ale prehovorili ma. Šli sme z takého malého kopčeka. Poprosil som jedného pána, či by ma ním mohol previesť. To som však nevedel, čo ma čaká. Za mnou bola Eva (Evelyn, pozn.red.) a posledný bol pán, ktorý kone poháňal pískaním. Prvé dva kone ušli, na istý čas som zostal celkom sám na koni, ktorý sa štveral do kopca a potom šiel do rieky. Nevedel som, že tade pôjdeme, a tak som ho začal presviedčať, aby tam nešiel.

Tá mulica tam však išla aj tak. Túto trasu prejde tak trikrát denne, a preto nechápala, čo jej chcem povedať. Bolo to vcelku tragikomické. Pomodlil som sa 2 600 otčenášov, naozaj som sa bál o svoj život. Vtipné bolo, že ja som mal tri dni svalovicu z toho, ako som zvieral toho koňa nohami. A kôň, chudák, musel každú chvíľu vykonávať potrebu, pretože som mu asi tak tlačil na vnútornosti. Pre nás oboch to bolo utrpenie. Ale vydýchnutie, keď som zostúpil dole, to sa nedá k ničomu prirovnať. Myslel som si, že som sa druhý raz narodil.

K tomu všetkému aj pršalo, koňovi sa šmýkalo a jeden kôň pred nami spadol. Dokonca sa tam v minulosti stalo, že kôň privalil Nemku, ktorá zomrela. Našťastie, to mi povedali až potom, inak by som nešiel.

Okrem toho boli všade na stromoch pumy. Hoci tam písali, že ony sa nás boja viac ako my ich, ale tá kombinácia – dážď, šmýkajúci sa kôň a pumy. Ku koncu mi už bolo všetko jedno.

Vráťme sa však späť k Malorke. Čo by ste čitateľom portálu IDEM odporučili? Či už ide o miesta, zážitky alebo praktické rady.
Pokiaľ budú mať dosť peňazí, nech si určite prenajmú auto. Malorka je dosť veľká a má mnoho krásnych lokalít. Čo sa týka miest, najviac sa mi páčilo vo Valldemosse. Je to také historické mesto z kameňa, ktoré leží severne od Palmy. Patrí aj pod UNESCO.

A celkovo Španielsko odráža bohatstvo, ktorým krajina oplývala. V Palma de Mallorca je napríklad katedrála, za ktorú by sa nehanbili ani v Paríži.

Katedrála v Palma de Mallorca.

Čo sa týka pláží, samozrejme, sú tu tie vychytené, ako napríklad Es Trenc alebo Playa de Muro. Ale okrem toho by som išiel aj na sever, kde je maják Faro de Formentor.

Maják Faro de Formentor.

Cestou sa dá vystúpiť a môžete sa dostať k dvom plážam – k jednej sa ide 45 minút (Cala Figuera), k druhej 25 minút (Cala Murto). Sú to také krásne pláže, kde je minimum ľudí. Treba si zobrať so sebou jedlo a vyviezť sa autobusom smerom k majáku. Je to naozaj panenská príroda.

Viac zážitkov a dojmov herca Števa Martinoviča zo španielskeho ostrova Malorka si môžete pozrieť priamo v jeho videu alebo na instagramovom profile. :-)

Spracovala: Natália Čerňancová