Cestovanie pred 17. novembrom 1989: Po vydaní katalógu sa pred cestovkou tvorili dlhé rady ľudí

Pri príležitosti 17. novembra sme oslovili viacerých pamätníkov, ktorí nám pospomínali svoje cestovateľské zážitky z čias socializmus. Medzi nimi nechýbal ani Marcel Siekel, riaditeľ Idem.sk, ktorý nám porozprával o tom, ako fungoval nákup dovolenky vo vtedy jedinej štátnej cestovke. Dostať sa v tej dobe k moru skutočne nebolo samozrejmosťou.

Zlatá éra byrokracie

Zatiaľ čo dnes si pri cestovaní v pohode vystačíme s pasom a v niektorých krajinách dokonca len s občianskym preukazom, v 80. rokoch minulého storočia to také jednoduché nebolo. Pred vycestovaním si totiž každý musel vybaviť viaceré povolenia.

Najznámejšou položkou medzi potrebnými dokladmi bola cestovná doložka. Bez nej by sa cez hranice legálnou cestou nedostal nikto. Získať takéto povolenie bol zdĺhavý a byrokratický proces, pretože vydanie doložky museli schváliť viaceré „kompetentné“ osoby a inštitúcie. 

„Okrem pasu ste potrebovali výpis z registra trestov, výjazdnú doložku a devízový prísľub, ktorý ste žiadali v Štátnej banke československej. Ak ste chceli vycestovať do “nepriateľských západných krajín”, akou v tom čase bolo napríklad Taliansko, museli ste dokázať, že vaša cesta je v súlade so štátnym záujmom ČSSR,“ opisuje vtedajší úradný systém Marcel Siekel.

Pred vycestovaním do zahraničia ste okrem pasu museli mať aj schválenú cestovnú doložku. Jej vydanie bolo zdĺhavé, pretože ho schvaľovali viaceré osoby. Zdroj: Wikimedia.org

Poznať svet bolo podozrivé

„Pamätám si, ako pred cestou do Talianska otca vypočúvali a zisťovali, kde, ako a s kým sa tam má stretnúť,“ dodáva Siekel. V dobe socializmu navštevoval s rodičmi hlavne Bulharsko, Chorvátsko a na dovolenku odcestovali aj do spomínaného Talianska. 

Okrem zdĺhavého vypisovania papierov si spomína aj na to, že kým sa dostali do Chorvátska, na hraniciach im ich modro-belasú Škodu 100, ktorou k moru cestovali, takmer celú rozobrali. 

Pred rokom 1989 chodilo na dovolenku vlastným autom až 71 % Českoslovákov. Zdroj: Wikimedia.org

Každý, kto chcel v tej dobe cestovať a poznávať svet mimo železnej opony, bol okamžite podozrivý. Občas si ho dokonca prizvali na osobný „pohovor“. Vo väčších podnikoch sa stávalo, že aj po vydaní cestovnej doložky si poverené osoby prišli preveriť vaše záujmy. 

Hľadali náznaky a ak sa im niečo nepozdávalo, človek s túžbou spoznať svet mal jednoducho smolu. Ak vo vašom stole našli prázdne zásuvky, doložku vám zrušili. Pokojne tak urobili deň pred cestou alebo aj priamo na hranici.

Žiadne plánovanie. O dovolenke rozhodovali iní

Na vydanie doložky sa niekedy čakalo aj pol roka. Ani po takej dlhej dobe však nebolo isté, že vám povolenie na vycestovanie vydajú. „V tom čase ste nevedeli, či výjazdovú doložku dostanete alebo nie,“ vysvetľuje Siekel. Plánovať si letnú dovolenku v 80. rokoch minulého storočia bolo doslova nemožné.

Chorvátsko bolo obľúbenou destináciou pre Čechov a Slovákov už pred 30 rokmi. Obľubujú ho dodnes.

Cestovanie do spriatelených krajín, ako Bulharsko či Chorvátsko, bolo o niečo jednoduchšie. „Riešilo sa to odborárskymi poukazmi ROH, ktoré ponúkal aj podnik, v ktorom pracovala moja mama. Práve vďaka nim sme sa dostali do Bulharska,“ spomína riaditeľ.

Na trhu zájazdov a dovoleniek panoval monopol

Ľudia, ktorí sa namiesto cestovania na vlastnú päsť rozhodli svoju dovolenku zveriť do rúk cestovnej kancelárie, nemali príliš z čoho vyberať. V tej dobe existovala jediná štátna cestovná kancelária Čedok, ktorá je zároveň najstaršou cestovkou v Českej republike. Na trhu totiž pôsobí už od roku 1920.

„V čase, keď vydali nový katalóg alebo zaujímavú ponuku, sa pred kanceláriou tvorili dlhé rady záujemcov už od skorého rána. Išlo o ľudí, ktorí už svoje povolenie k vycestovaniu dostali. Keďže kancelária mala vtedy len limitovaný počet miest, záujemcovia chceli, aby sa im aspoň nejaký zájazd ušiel. Dnes to vyznieva úsmevne, ale vtedy to bolo úplne bežné,“ opisuje situáciu na vtedajšom trhu cestoviek Marcel Siekel.

Príbeh o ceste do vysnívanej Ameriky

O svoje skúsenosti s administratívnou byrokraciou sa s nami podelila aj Hana, ktorá sa v roku 1988 vybrala spoznať ďalekú a pre mnohých nedostupnú Ameriku.

Ešte predtým, než sa vydala do Prahy vlakom, si potrebovala v zamestnaní vybaviť množstvo úradných formalít. „Povolenie zo závodu a asi milión pečiatok, už ani nepamätám, z ktorých zväzov. Jedna bola z KSČ a SZM. O povolenie vycestovať na dovolenku do USA som musela požiadať aj na pasovom. Spolu s pasom som im doniesla aj potvrdenie z práce, že môžem vycestovať. Trvalo tri týždne, kým mi dali odpoveď. Pri rokovaní moju žiadosť, vďakabohu, schválili. S povolením a pasom som odišla do Prahy po víza. Keď ste dostali povolenie z okresu, bolo jasné, že na Americkej ambasáde v Prahe dostanete aj tie. Z Prahy som sa do New Yorku pricestovala lietadlom,“ uzatvára svoju cestu.

K moru sa dalo dostať aj stopom

Mládež, ktorá nemala dostatok úspor, no aj napriek tomu chcela poznať cudzinu, volila stopovanie. Medzi takých patrila aj vtedy 15-ročná Ivana.

Stopom spolu s kamarátkami precestovala pobrežie Bulharska pozdĺž Čierneho mora. „Na stopovanie sme boli perfektne pripravené, aby sa nám nič nestalo. To bola napokon aj jedna z podmienok. O tom, aby sme sa vtedy mohli vybrať na takú dovolenku, totiž hlasovala celá rodina. Keďže sme boli miláčikovia otcov, tí rozhodne súhlasili. Matky však boli jednoznačne proti. Našťastie, vtedy hlasoval aj starý otec, ktorý prehlasoval naše maminy,“ spomína s úsmevom.

„Autá sme si dôkladne vyberali. Keď sa nám niečo nepozdávalo, do vnútra sme jednoducho nesadali. Stopovanie však bolo vtedy v týchto krajinách pomerne bezpečné. Z ciest máme neuveriteľne krásne zážitky.“

Vlakom sa Ivana s ďalšími dvoma kamarátkami dostala v 80. rokoch aj do Varny. 

Nájdu sa však aj nepríjemné. Taká bola napríklad cesta vlakom do Bulharska cez Rumunsko, kde ich prekvapila obrovská chudoba. „Z kupé nám na jednej stanici ukradli pečené kurča, ktoré sme chladili zavesené v taške pri okne. Zvyšok cesty sme tak ostali hladné,“ uzatvára svoje rozprávanie Ivana.

Júliine pravidelné výlety do Alžírska

O svojich cestovateľských zážitkoch sa podelila aj Júlia. Jej otec sa v roku 1982 rozhodol odísť do Alžírska za vidinou lepšieho uplatnenia. „V tom čase išlo o vyspelú a bohatú krajinu, ktorá išla cestou nekapitalistického vývoja. Ťažila sa tam ropa a jej cena bola v tom období dosť vysoká. Preto si mohli dovoliť najať odborníkov z iných krajín. Napríklad z Česko-Slovenska tam pracovali architekti, stavbári, geodeti, vodári, strojári, ale aj lekári,“ spomína.

„Ťažko uveriť, akými peripetiami sme si museli prejsť, aby sme mohli s bratom vycestovať za otcom,“ pokračuje Júlia vo svojom rozprávaní. Začiatkom roka si museli podať žiadosť o vycestovaciu doložku. 

K tomu bolo treba priložiť kopu ďalších papierov. Cestu im, samozrejme, museli schváliť aj v škole – od krúžkového a ročníkového vedúceho, cez predsedu SZM, predsedu straníckej organizácie KSČ na fakulte až po dekana. Papiere potom posielali zamestnávateľovi ich otca a odtiaľ putovali na ministerstvo kultúry.

Júlia spolu s bratom študovali v Bratislave, takže si to všetko dokázala obehať osobne. Pri spomienke na úradný systém sa po vyše 35 rokoch už len pousmieva. „Tá byrokracia a neochota vyvolaná závisťou, pretože niekto môže vycestovať a iný nie, to bolo neskutočné.“

Zdroj: Wikimedia.org

Letenky im kúpil otec v Alžíri v ČSA, ktoré malo zastúpenie v hlavnom meste. Júlia ich neskôr vyzdvihla na pobočke v Banskej Bystrici, odtiaľ cestovali vlakom do Prahy a z nej raz týždenne lietala linka do Alžíra.

Máte s cestovaním počas éry socializmu aj vy nejaké zaujímavé zážitky? Podeľte sa s nimi v komentári. O takýchto veciach totiž treba hovoriť otvorene, nech aj mladá generácia vie, že to, čo nám dnes umožňuje demokracia, kedysi nebolo samozrejmosťou. Slobodu si treba vážiť.

Spracoval: Erik Oravec,
publikované 17. 11. 2017, aktualizované 16. 11. 2022