Bicyklom po Rapa Nui

Po päťhodinovom lete zo Santiaga ponad oceán sa objavil prvý ostrov. Preleteli sme však ponad neho a leteli sme ďalej ako keby sa nechumelilo. Na moje úľavu sa však po pár kilometroch lietadlo otočilo a začalo pristávať, až neskôr som pochopil, ze ináč sa na letisku pristáť nedá.

Napriek tomu, že miestne letisko pripomína skôr letisko pre vetrone, nie je to hocijaké letisko. Má veľmi dlhú pristávaciu dráhu, ktorá ho radí medzi pár letísk na svete kde môže núdzovo pristáť raketoplán. Je to v podstate jediné väčšie letisko v okruhu niekoľko tisíc kilometrov a tak je celkom pochopiteľné, že ho NASA vybrala na tento účel.

Nechvalne známy diktátor generál Pinochet, ktorému práve Spojené Štáty pomohli k moci, rád povolil prestavbu. Zatiaľ tam ale žiaden raketoplán nepristál. Lietadlo na ostrov letí len 4 krát do tyždňa a s bezpečnostnými opatreniami sa to tam zatiaľ nepreháňa. Po príchode na letisko vás obklopia domáci s ponukami na všetko možné, od ubytovania až po motorku.

Nie sú však príliš dotieraví, ako by sa mohlo zdať. Ak nemáte záujem, nevnucujú sa. Skôr to berú ako zábavu. Koniec koncov, veľa možností na ubytovanie tu nie je. Stanovať „na divoko“ je zakázané a tak skôr či neskôr u jedného z nich skončíte.

Ubytoval som sa v malom kempe priamo vedľa útesu, kde už bývalo pár austrálčanov, španielov a párik potetovaných japonských teenagerov. Kemp sa volal Mihinoa a patril jednému manželskému páru z Tahiti. Mali malú dcéru, ktorá sa volala tiež Mihinoa, ale kto sa volal po kom som nezisťoval.

Domáca pani bola veľmi milá, typická polynézska nátura. Niečo na spôsob: „Joj či je dnes zase krásny deň…“. Posledný deň do mňa a ostatných hostí naliala dva džbány Pisca Sour takže sa spievalo až do rána. Pisco Sour je mimochodom pisco zmiešané s ľadom a s citrónom. A pisco je vínny destilát pomenovaný podľa mesta Pisco v Peru, kde ho zrejme vymysleli.

V Peru a Čile sa pije ako voda, niečo ako u nás borovička. V kempe mali dvoch psov ktorí zúrivo bránili pozemok, takže tam nikomu nič nezmizlo. Akurát mali psiská nepríjemný zvyk, že sa ráno zavesili na prvého kto z kempu odchádzal a behali za ním po ostrove. Dvakrát pripadla táto česť mne. Ono by to až tak nevadilo, keby sa k „mojim“ psom nepridávali další a tak som nedobrovoľne venčil aj 5 psov naraz.

Veľkonočný ostrov v súčasnosti patrí Čile a turistický ruch tu prekvitá. Ostrov je často popisovaný ako najväčšie múzeum pod holým nebom na svete a táto definícia mu svedčí. Jedinou osadou na ostrove je Hanga Roa, býva tu všetkých približne 3000 obyvateľov aj s turistickým osadenstvom.

Domáce obyvateľstvo tvoria ľudia prevažne čilského a polynézskeho pôvodu. Po ostrove sa dá chodiť autom, motorkou či bicyklom. Vsetko sa dá pomerne ľahko prenajať, ale keď o ľudových cenách sa na tomto mieste hovoriť nedá. V porovnaní s kontinentálnym Čile sú tu ceny ako v Monte Carle. Turistický ruch je tu prakticky jediným spôsobom obživy, takže sa netreba čudovať.

Pri prechádzaní sa po ostrove návštevníkov zarazí množstvo koní a kráv, ktoré sa voľne pasú po celom ostrove. Sochy Moai číhajú na na každom kroku. Pravda, väčšina z nich je v dezolátnom stave. S ničením sôch začali už samotní domorodci počas bojov medzi sebou, ale najväčšie škody z nich napáchali zemetrasenia a následné vlny tsunami, ktoré zasiahli ostrov v minulosti. Všetky sochy, ktoré sú teraz postavené boli vztýčené v posledných desaťročiach, ostatné sú zatiaľ ponechané svojmu osudu.

Pokračovanie »


Fotogaléria
Sochy na Veľkonočných ostrovoch
Kráter Rano Kau na Veľkonočných Ostrovoch
Skalnaté pobrežie na Veľkonočných ostrovoch
Sochy na Veľkonočných ostrovoch 2
Oltár pod holým nebom na Veľkonočných ostrovoch
 

Kliknite na náhľady, alebo spustite slideshow [1], [2], [3], [4], [5].


Pridať komentár

*

Meno *
Email nepovinné, maskované
WWW nepovinné
 
Do not fill this!